Ani sa nechce veriť, že od vydania „The Unspoken King“ ubehli už štyri roky. Spomienka na to, ako si pilier kanadského technického a brutálneho death metalu „vystrelil“ z fanúšikov a snahou o „odkrývanie nových hudobných dimenzií“ si vyhodil do povetria dobrú povesť, je ešte stále živá a zábavná. Ale aby som bol spravodlivý – album by bol v podstate v poriadku, ak by ho nahrala nejaká nová death- a metalcorová družina, ale nie niekto, kto v trochu inom a naozaj extrémnom žánri patril medzi tých, o ktorých sa hovorilo s úctou.
S tou snahou „modernizovať“, alebo skôr predať viac čohokoľvek detiskám, ktoré možno ani nedržali v ruke ozajstný hudobný nosič, si dosť solídne poškodili a napríklad už ani nie sú u „mamutích“ Century Media. Ale čert to ber, vždy to bolo o niečo lepšie než nový album MORBID ANGEL s „novou tvárou extrémnej hudby“, podľa ktorej by človek usudzoval, že Trey a spol. boli od roku cca 1993 v hibernácii a „novú hudbu“ išli vymýšľať bez toho, aby im po rozmrazení niekto dal čas na to, rozhliadnuť sa po okolí.
Je rok 2012 a je aj načase venovať sa siedmemu dlhohrajúcemu, tentokrát eponymnému albumu voľakedajšieho montrealského božstva. Nuž, čo nám to (väčšinou) „Frantíci“ nachystali? Osobne to hodnotím ako návrat k tomu, čo od nich extrémne metalovú verejnosť bavilo naozaj. Nechce sa mi špekulovať, či sa rozhodli „zahrať na istotu“, prípadne zachrániť si zvyšok povesti a znovu si získať rešpekt, alebo či sa na základe dosť často „krajne nenadšených“ recenzií pokorne podriadili želaniu fanúšikov. To posledné snáď nie, kapele sa odpustí podivný experiment, odpustí sa jej aj vychcanosť, ale strata sebaúcty, to ťažko.
Novinka obsahuje osem skladieb. Už to vyzerá nádejne, ako za starých, pre mnohých najlepších čias „None So Vile“ a „Whisper Supremacy“. Spozornieť možno pri obale s takým akýmsi „cirkusáckym“ hlavným logom (v menšom ho nájdete už na „Once...“). Ale je tam aj to originálne, a k nemu starí dobrí okrídlení démoni. V podstate tá grafika vystihuje hudobnú zložku nového albumu CRYPTOPSY. Čo-to sa dalo očakávať už na základe prvých dvoch zverejnených skladieb, „Two Pound Torch“ a „Red Skinned Scapegoat“, niečo ako „žeby opäť mohlo byť dobre?“, ale bolo lepšie očakávania krotiť, lebo pamätáme si, ako sa naposledy podarilo namotať ľudí MORBID ANGEL. A fanúšikovia potom pálili za drahé peniaze kúpené „truhlice“. K tomu tých pár melodických deathmetalových pasáží, ktoré v zásade nezneli zle, ale na hranie „Škandinávie“ už pred rokmi doskákala iná voľakedy najlepšia kanadská extrémna banda. A obvinenia z death- a metalcoru sú v súčasnosti to posledné, čo Flo a spol. potrebujú. Nie že by sa po nete nezjavili, v prvom afekte a dosť mimo misu.
„Cryptopsy“ je po hudobnej stránke pre mňa ako fanúšika s výnimkou „The Unspoken King“ všetkého, čo CRYPTOPSY vydali, v poriadku a som spokojný. Stále je to ich charakteristický vysoko technický rýchly a brutálny death metal s množstvom gitarových a basových vyhrávok a s nenapodobniteľnými Mounierovými bicími. Návrat Jona Levasseura, ktorý bol pre skupinu jedinou možnou záchranou, splnil očakávania, počujem hudbu, vychádzajúcu z toho, čo sa tu hralo v časoch „Whisper Supremacy“ a „And Then You’ll Beg“, ale hranú s prihliadnutím na to, že je rok 2012, takže žiadne retro samého seba.
Vokalista Matt McGachy sa konečne ukazuje ako niekto, kto bol pre CRYPTOPSY celkom dobrou voľbou. Stačilo vypustiť „emo“ registre, sústrediť sa na šťavnatý hlboký growl a o čosi ľudskejší deathmetalový rev, jedno i druhé rozohrať vo viacerých hladinách intenzity, skombinovať, a výsledok považujem za veľmi dobrý. Bavil ma Lord Worm, Mike DiSalvo tiež, aj keď na rozdiel od mnohých mi jeho často dosť „civilný“ a zľahka HC prejav až tak nechýba. To, že na žiadnej štúdiovke nie je Martin Lacroix je škoda, naživo bol v CRYPTOPSY výborný. Ale aktuálne je vokál v „Crypto“ na veľmi dobrej úrovni, podobne ako naozaj intenzívna, kopajúca, agresívna a zároveň svojsky atmosférická technicko/brutálna deathmetalová hudba, pri počúvaní ktorej sa dá ten predošlý album odpustiť ako materiál, na ktorom CRYPTOPSY hľadali a nenašli. Tu je všetko, čo má byť, album je pestrý, chytľavý, zároveň kvalitne skomponovaný, drží pokope a znie tak akosi „nezapredane“.
Zvuk je pomerne čistý a priezračný, na čo si ale bolo treba zvykať už od „None So Vile“, kde všetky tie kadejaké vyhrávky bolo počuť viac, než v tých rokoch u najextrémnejších bánd bývalo zvykom. Aspoň sa tie harmónie a zmeny ľahko lovia. A v dnešnej dobe vlády mrzkej umelohmotnej preprodukovanej sterility vydávanej za death metal znie album pri tej čistote a vybrúsenosti v podstate prirodzene, zvlášť sa mi páči, že Mounierove bicie stále znejú ako bicie a nie ako tie kvantá zmutovaných... naeditovaností.
Ak to zrátam, dostávam „starých dobrých CRYPTOPSY“ po nejakých tých zásadnejších zmenách v zostave a so súčasným ksichtom, je to viac než som čakal. Kto čakal niečo iné, môže si z hodnotenia škrtnúť koľko chce.